Dospelí! Neberte, prosím deťom sny! Vy ste nechceli byť hasičom?

Autor: Blanka Lipková | 7.6.2015 o 19:40 | Karma článku: 12,15 | Prečítané:  5174x

Operný spevák, vieš koľko ich je? Vieš, koľko taký spevák ročne zarobí? To nie je práca, ktorá uživí rodinu," povedala pani svojmu, asi 9-ročnému synovi. Po jej slovách, som zostala stáť ako prilepená o podlahu. Ale čo on?  

„Prečo by nemohol byť operným spevákom, veď to je krásne povolanie, čo je na tom zlé?“ pomyslela som si po jej slovách. To, že my, dospelí uvažujeme racionálne a musíme vidieť a myslieť dopredu, je normálne a správne. Preto sú rodičia rodičmi a deti deťmi. Musíme im dohovárať a naviesť ich na „ správnu“ cestu. Nie je to však niekedy až príliš? Nie sú niektoré veci prehnané a pritiahnuté za vlasy? Nejdem sa nikomu starať do výchovi, najmä, keď deti nemám, ale nedá mi...

Tentokrát som stála v oddelení kníh pre deti, prezerajúc a vyberajúc si, opäť raz nejaké „múdre knižky“ pre moje dve malé „potvorky.“ V tom som započula rozhovor dohovárajúcej matky so synom, odohrávajúci sa na neďalekom gauči. Z tých poučných, rázne znejúcich slov, vyslovených prísnym tónom som zostala ako obarená. Normálne, musela som tam zostať stáť, až kým nebudem počuť, ako to dopadne. Ten malý bol inteligetný, argumentoval a bránil sa statočne, nakoniec mu až slzy stekali. No márne!

„Operný spevák, vieš koľko ich je? Je kopa operných spevákov, ktorí krásne spievajú, ale nemajú prácu. Vieš, koľko taký operný spevák zarobí? 12-tisíc ročne.“ „Ročne?“ opýtal sa chlapec. „Ale veď sú aj takí, čo zarábajú viacej. Možno tí, čo cvičia a zdokonaľujú sa, či idú do zahraničia, tí majú aj viacej,“ oponoval mame chlapec. „Možno, ale na Slovenku je to ťažké, vieš koľkí tam o to miesto bojujú? Aj operné speváčky, keď idú na materskú dovolenku a vrátia sa, tak je možné, že im už ich rolu obsadila iná speváčka. A ona si tú rolu už možno nikdy nezaspieva. Dobre, je to krásna práca, áno, ja ti to neberiem, len ti hovorím aká je realita.“

„Ale,“ oponoval chlapec, znovu svojej mame nejakým dobrým argumentom, už si presne nepamätám. Potom sa už pani naozaj nahevala a začala súkať ďalšie príklady ľudí, ktorí sú dobrí speváci, ale, ale, ale... „Najmä sa staraj o školu a o to, čo sa máš učiť, kamarát. Všetko ostatné ťa zaujíma, len nie to, čo má.“ Dokončila teta a ešte mu dobrú chvíľu niečo dohovárala. On jej statočne oponoval, ako pri „rovnocennom“ rozhovore dospelých, to však nepomohlo.

„Wow, toto je čo?! Prečo mu to hovorí??? A takto!“ Musím sa priznať, bola som šokovaná. To už aj s dieťaťom by sa malo takto baviť? Pani má možno tú najúžasnejšiu prácu a veľa vedomostí o tom, aké povolania sú tie „top,“ dokonca aj pre deti. Lebo ak nie, tak nepochopím tú „neempatiu“ a spôsob, akým mu to hovorila. Zrejme, mala nejakú skúsenosť.

Nechcem, aby to vyznelo, ako vytrhnuté z kontextu, bolo to však akosi takto, ja som tam bola presne, od začiatku až po koniec toho rozhovoru. Vyslaná správa bola jasná. Ja, rodič ti poviem, čo je najlepšie urobiť, čo je najlepšie študovať, aký je najlepší job a samozrejme, už aj vidím celú tvoju budúcnosť. Vôbec sa ťa nebudem pýtať, čo chceš ty. A ak áno, dám ti všetky možné argumenty sveta, aby ti bolo jasné, prečo to nie je dobrý nápad. Samozrejme, preháňam, ale v nejednom prípade je to naozaj tak.

Opakujem, že ich nepoznám, neviem, o koho ide, ani či je ten chlapec zväčša neposlušný a robí všetko to, čo nemá. Nemyslím si, ale jeho matka ho určite pozná najlepšie. Mne sa však nezdá správne, mariť deťom ich krásne ušľachtilé sny. Ono to v nich totižto podvedome zostane po celý život a potlačia tak svoje túžby a sny. A to iba preto, lebo im niekedy, niekto povedal, že to, o čom snívajú a po čom túžia je hlúposť. Som za to, deti usmerňovať, ale skôr smerom k dosiahnutiu ich snov, resp. zisteniu, čo v živote by ich mohlo baviť, napĺňať a uživiť. To predsa musí byť pre rodičov ten najkrajší pocit, byť hrdí a tešiť sa z úspechu svojich detí.

V jednej veci mám totižto jasno, ak raz budem mať  dieťa, nebudem mu kaziť sny a mariť ich, už len pri ich vzniku. Veď to sa predsa nemá robiť. Nie je krásne, že by chcel byť operným spevákom? Tak, prečo „zabiť" takú krásnu myšlienku v hlave dieťaťa, hneď potom ako sa zrodí. To nie je fér! Veď, on na to príde aj sám, a ak sa ním má stať, tak prečo nie?! Mala som sto chutí tomu chlapcovi povedať: „Počúvaj maminku, ale nedaj si vziať svoje sny." Na to však ja, nemám absolútne žiadne právo.

Raz mi moja, vtedy ešte len 5-ročná neterka povedala: „Keď budem veľká, budem hľadať poklady.“ „Naozáááj,“ opýtala som sa jej s úsmevom. „A kde?“ „No, na celom svete, aj tu, aj tu, aj tu,“ ukazovala po mape s tým malým prštekom. Nebolo to ani „od veci,“ ukazovala na Egypt a iné krajiny . „To je skvelé, budeš archeologička, tak sa to volá,“ povedala som. „Archeloogička?“ opýtala sa, na to ťažko vysloviteľné slovo. „Áno, budem archeoloo, archeloogička,“ nazvala si po svojom. Veď prečo nie? Možno ňou nikdy nebude, ale prečo by som jej mala hovoriť, že na to nemá a vyhovárať jej to, resp. hovoriť o tom, koľko ľudí chce a chcelo byť archeológom atď. Iba preto, že ja ňou nie som?! To nie. A, ak sa ňou raz stane, budem jej rozprávať, ako mi ako 5-ročná povedala, že sa stane „archeloogička.“

Nie som žiaden psychológ, ale verím tomu, že k deťom a ich nápadom a snom treba pristupovať opatrne, aby sme im nejakým spôsobom neuškodili bez toho, že by sme o tom vôbec tušili a vedeli. 

Mýlim sa? Súhlasí so mnou niekto, alebo mi skúsite vysvetliť, ako sa volala tá „forma výchovy?“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?