Dve tváre krásnej Srí Lanky (časť 1.)

Autor: Blanka Lipková | 6.9.2015 o 18:18 | (upravené 7.9.2015 o 19:21) Karma článku: 6,19 | Prečítané:  1993x

Krásna príroda a milí ľudia na strane jednej, špina, chaos a hromada plastu na strane druhej. Návšteva Srí Lanky bola dobrodružstvom a poskytla mi pohľad na skutonče odlišnú kultúru. „Sranda“ sa začala hneď po pristátí na letisku.

Na tomto výlete som zažila skvelé aj menej skvelé zážitky. Prvýkrát to nebola len taká dovolenková idylka, ale mali sme možnosť zažiť aj naozajstnú krajinu s jej obyvateľmi a všetkým, čo k tomu patrí, od bohatstva prírodných krás až po chudobu a niekedy smutné podmienky tamojších ľudí. 

Cesta lietadlom trvala približne dvanásť hodín, po ktorých sme všetci museli prejsť cez colnicu. Tam sme narazili na prvú nepríjemnosť. Tou bolo, že sme museli mať tzv. turistické víza (dajú sa vybaviť cez internet, len o tom musíte vedieť), takže od nás „skasírovali“ prvých 35€ na osobu. Je to jednoducho len poplatok za to, že ste tam prišli. Bola to však daň za našu nepripravenosť, nejako nám to ušlo. Naša chyba! Samozrejme, nie je to nič nezvyčajné, ale tá čiastka nás zarazila, vzhľadom k tomu, že sme predpokladali, že tam bude lacnejšie.

Po vybavení poplatkov, čo nám trvalo asi 40 minút, sme sa konečne pohli, vyzdvihli si batožinu a vošli do letiskovej haly, kde sa o nás doslova „pobili“ hneď tri zmenárne. Len, aby sme si naše peniaze zamenili práve u nich. Každý tam chcel vaše peniaze, tak ako všade na celom svete, ale s tým rozdielom, že tu sa tým aspoň netajili. Biznis je biznis. :) „Je to tu, mám svoje prvé rupie, jupí,“ tešila som sa. 

Keďže som bola dlhým letom otupená, unavená, blbá turistka, hneď sa im podarilo ma o časť mojich nových, ešte teplých peňazí obrať. Pri nakladaní batožiny do auta ma obkolesila skupinka mužov a skôr, ako som sa spamätala,  už aj nakladali všetku batožinu do auta. „Asi patria k nášmu šoférovi,“ pomyslela som si. Tak to ale nebolo.

Nasadli sme do auta a tí traja muži, dobre že nevliezli za mnou. Priznám sa, bola som v tom momente v šoku. Neskôr si už zvyknete a viete, ako na nich, ale na začiatku to bol nezvyk. Keďže nič sa tam nedialo pre vaše pekné oči, chceli odo mňa peniaze za tú „veľkú službu,“ ktorú mi preukázali, aj keď som o ňu neprosila. Samozrejme, že som sa v „tých peniazoch“ ešte ani nestihla zorientovať a jeden z nich na mňa použil dobre natrénovanú stratégiu. V dlani držal tisíc rupií, ako ukážku, koľko sa „dáva.“

On, spoločne so svojimi dvoma kamaratmii strkali ruky až do auta, dobre, že si ten môj batoh neotvorili sami. Bola som taká zmätená a v strese, že som mu tých tisíc rupií aj dala a potom som rýchlo zatvorila dvere prenajatej dodávky. To si mu dala veľa, veď to nezarobí za celý deň, haha škodoradosť jedného z mojich priateľov sa miešala s úžasom. „Bože, ja som blbá“, povedala som si. V prepočte som mu totižto dala 7€! No, nešľahlo by vás?! Opäť som si však povedala: „Nevadí, hlavne nech už vypadneme, veď som práve jednému domácemu spravila veľkú radosť, tak sa musím tešiť.“ Prvý kultúrny šok som teda mala  za sebou. Aj tak som sa tešila, čo všetko zažijeme, začalo to zaujímavo.

Šofér naštaroval našu „luxusnú, asi 20 rokov starú káru“ a doslova sme odfičali z letiska. Miesto, kde sme mali ubytovanie, zvané Arugam Bay, bolo totižto vzdialené ďalších 300 kilometrov. Na tom by ešte nič nebolo, keby sme boli v Európe. Na Srí Lanke však nie sú diaľnice, a som presvedčená, že ani žiadne pravidlá cestnej premávky. O kontrole emisií nehovoriac. Šofér našej dodávky si pomýlil remeslo, a namiesto jazdca formuly jeden, bol šoférom nejakej šunky na Srí Lanke.

„Ja tu zomriem,“ tak vyzerali moje myšlienkové pochody prvé tri hodiny jazdy. Jediné pravidlo, ktoré sa pri šoférovaní dodržiavalo bola červená, na znak státia, keď sme narazili na nejaký semafór, ktorých tam teda veľa nebolo. Inak ste mohli robiť čokoľvek. Hlavné bolo trúbiť, trúbiť, trúbiť! „Tu - tú,“ znelo mi v hlave dookola, pri tom ako som lietala z jednej strany dodávky na druhú, keďže pás, prirodzene nefungoval. 

Jedna plná čiara, druhá plná čiara, krava na ceste, všetko jedno. Proste rýchlo a zbesilo, a ideeeš. :) Popri divokej jazde som sledovala okolie a  krásy krajiny. Už pri pohľade z okna ste mohli pozorovať malé domčeky, ako keby naukladané na seba, ľudí všade na okolo, a tiež neprehliadnuteľné kopy smetí, kade - tade pred domom, na ceste a jednoducho všade.

„Ja chcem vidieť slona,“ povedala som nahlas, ako malé dieťa. Šofér ma uistil, že nejakých určiete uvidím, ale až v druhej polovici cesty. Tak sa aj stalo. Práve som na chvíľu zaspala, keď na mňa šofér začal hovoriť a zastavil auto. Medzi jeho bla bla bla som pochopila aj slovo „elephant,“ a tak som vykukla z okna a len pár metrov odo mňa stál krásny slon. Mala som chuť vystúpiť a pohladiť ho, ale to mi nedoporučil. Odfotili sme si ho, a asi po troch minutách sme pokračovali v ceste. 

Po piatich hodinách jazdy sme sa zastavili najesť, osviežili sme sa a pokračovali v ceste. Medzi časom sme trochu „spovedali“ šoféra a onedlho sme konečne dorazili k nášmu ubytovaniu. Od momentu, ako sme na letisku nastúpili do auta, až po dorazenie do cieľa prebehlo skoro 8 hodín! Jasné, po diaľnici by sme to dali aj za tri, ale to by tam nejaká musela byť. Hneď, ako sme vystúpili z auta a zbadala som miestnych mužov, ako sa snažia vyložiť batožinu, zovrelo mi žalúdok. „Kľud, oni sú z hotela,“ dostalo sa ku mne. Uľavilo sa mi. :) Bolo stále krásne, teplo a v izbe sme mali k dispozícií dokonca aj klimatizáciu. Po sprche sme sa vydali preskúmať okolie, nášho neveľkého mestečka. Mesto bolo plne obsadené, nakoľko bolo známe ako dobrá lokalita pre sufrerov, a ako sme sa neskôr dozvedeli, domáci chodili dovolenkovať rovnako tam. Teda, tí čo na to mali, takže ste ich tam veľa nestretli.

Na druhý deň ráno nás čakali raňajky, ku ktorým nám menu lístok priniesol, asi tridsať ročný muž menom Guru. :) Jeho angličtina bola veľmi nezrozumiteľná, ale asi na tretí krát sme mu odčítali z pier, čo chce, s úsmevom si poznačil objednávku a odišiel. Čakali sme asi 10 minút, kým nám priniesol čaj a kávu. Obdržala som čaj s mliekom a cukrom, keďže Srí Lanka bola kedysi dávno anglickou kolóniou a tento zvyk si ponechali. Vo finále sme dostali aj raňajky a k nim skvelý, čerstvý ananásový džús. Ovocie bolo božské! Po raňajkách sme sa vybrali na pláž, ktorá bola vzdialená asi osem minút chôdze, Slnko krásne svietilo a bolo veľmi teplo. Bola som očarená rozkošnou malou uličkou, ktorá viedla k pláži. Na jednej strane ju lemovali domčeky domácich, postávajúcich pred nimi a usmievajúcich sa na turistov, a z druhej strany zase rybárske lode domácich, ktorí vyrážali na lov každý deň skoro ráno. Po vstupe na pláž sme šlapali každý deň asi ďalších päť minút k „nášmu“ miestu, kde sme mohli ležať na lehátkach a užívať si komfort tieňa. Pláž sa volala Upali Beach.

Piesok bol horúci a Slnko veľmi silné. Nehovorím, že sa musíte natierať faktorom 50, ale 30 určite, inak by ste skončili s popáleninami, nuž a pri predstave návštevy nejakého lekára, vzdialeného ktovie koľko kilometrov s ktovie akým zariadením sa radšej natriete a budete si na seba dávať, možno väčší pozor, ako obvykle.

Arugam Bay je miesto, ktoré navštevuje enormné množstvo surferov, sami sme boli prekvapení, koľko ich tam je. Rovnako, podmienky pre nich boli skvelé, vlny nikdy nesklamali a boli perfektné každý deň. To nám umožnilo sledovať súboj tých najlepších. 

Deň na pláži ubehol naozaj veľmi rýchlo, nakoľko po 18j sa zotmelo. Najzaujímavejšie však boli, posledné dve hodiny. Po16j hodine, prišli veľké vlny a s nimi aj menší, či väčší „profíci.“ Pláž sa zaplnila ľudmi sledujúcimi množstvo surferov a užívajúcimi si, v tom čase už príjemných teplôt. 

Ešte keby tam bola aspoň jedna jediná čajka, bola by to idylka. O čajkách však na Srí Lanke, žiaľ môžete len snívať. Jasnú dominanciu na plážach majú vrany. Áno, vrany! A vrany sú kde? No, predsa tam kde sú aj smeti. Žiaľ, jedli všetko čo našli, od zbytkov jedla, pohodených niekde pri ceste, cez vrchnáčiky plastových fliaš, až po jedna druhú. Zbytok úbohej vrany, ktorú zabili a zjedli jej druhovia som radšej neodfotila, stačí že ten obraz utkvel hlboko v mojej pamäti. Nuž, ochrancom prírody by veru na Srí Lanke krvácali srdcia. Každá krajina má niečo pre a proti, ale vidieť niektoré veci bolo pre nás Európanov veľmi ťažké a nepochopiteľné. Pri tej chudobe, žiaľ môže pomôcť asi len vláda, alebo iné organizácie zo sveta.

Po zotmení sme sa vrátili do penziónu a po 20j hodine sme sa vybrali na večeru. Mestečko ponúkalo množstvo reštaurácií, miestych lokálov so známym kari jedlom, až po predajcov postávajúcich pri ceste s veľkými vozíkmi ponúkajúcimi jedlo. To vám však neodporúčam. Treba si rozhodne dávať pozor s jedlom a hlavne s vodou! Voda z kohútia je fuj fuj. Oni vám síce povedia, že voda je pitná, ale čo to urobí s vašim európskym žalúdkom, za to vám nikto neručí. Treba sa držať pravidla „boil it, peel it, eat it“ (uvar to, olúp to, zjedz to), nakoľko podmienky, v ktorých jedlá pripravujú sú často katastrofálne, s výnimkou veľkých rezortov.  Nemôžem zabudnúť, upozorniť na to, že od objednania jedla, po jeho doručenie na váš stôl, ubehne v priemere 40 minút a viac. Veľmi častým problémom sú aj výpadky elektriny, a vody, preto neodporúčam kupovať niektoré druhy potravín, lebo sú niekoľkrát rozmrazené a zase zmrazené. 

My sme si teda aj zuby umývali kupovanou vodou, vďaka čomu sme po celú dobu nemali žiaden zažívací problém. Niektorí odvážlivci z našej partie to šťastie nemali, lebo podcenili vodu z kohútika. Voda mala jednotnú cenu, 1,5 litrová fľaša vody stála 80 rupií, čo je necelých 60 centov a táto investícia rozhodne stojí za to! Jedla je tam dostatok, až sa vám o ryži bude aj snívať. :) Ja ako vyznávač zdravej stravy som bola „v pohode,“ ale niektorí ľudia z partie, najmä muži, po čase začali snívať o burgri alebo inom, ako kuracom mäse. 

V tamojších reštauráciách to funguje podobne ako v Amerike, a teda cena nie je úplná. Vždy si zaplatíte cenu jedla + úrok + obsluhu. Ceny sú však nízke, resp. primerané, takže aj Slováci môžu byť na „veľkej nohe.“

Ako sme neskôr zistili, priemerná mzda predavačky v obchode je tam v prepočte okolo 200€ na mesiac, čašníka v dobrej reštaurácií od 400€ do 600€ a lepšie sa majú lekári, podnikateľia so šperkami a politici. Srí Lanka je totiž známa, okrem exportu oblečenia, najmä ťažbou zafíru a s ním súvisiacim šperkárstvom, a taktiež veľmi významnou polohou, čo ju činí „lepšou“ krajinou pre život, oproti susednej Indii. O tom, že ľudia sú tam rodení obchodníci sa budete môcť presvedčiť každý deň, tomu neujdete. :)

Čas v Arugam Bay preletel rýchlo, bolo to miesto s neskutočnou atmosférou a pozitívnym nábojom. 

Nečudujem sa, že je také populárne. Asi tri krát sa mi podarilo vstať o 6j ráno a prísť na pláž ešte pred východom Slnka. Po ceste som stretla milých rybárov, pre ktorých bolo pozdraviť vás s úsmevom na tvári úplnou samozrejmosťou. A tak som sa od rána usmievala a zdravila. Jeden ma dokonca pozdravil slovami: „Good morning, angel“ (dobré ráno, anjelik.). To bolo milé. :) Bola som však prekvapená, že som tam nebola sama. Vo vode už totižto na vlny čakalo asi 20 surferov.

Ranná prechádzka po pláži je neskutočne inšpiratívnym a pozitívnym zážitkom. Spoločnosť mi za každým robil aj niektorí z tamojších psov, všetci vyzerali takmer rovnako. Hovorili sme im bratranci.  Pobehovali okolo mňa a robili mi spoločnosť, aj keď som pre nich nemala žiadne jedlo. 

Netrvalo dlho a náš skvelý čas na tomto mieste vypršal. Z jednej strany nám bolo ľúto túto oázu pokoja opustiť, na strane druhej sme sa tešili na nové dobrodružstvá v hlavnom meste Colombo.

Čakali nás tam ďalšie dobrodružstvá a trochu viac stresu...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?